Január

Zrejme bola v tom, že mu už nemá čo povedať. Otočila sa a dlhými, ladnými
krokmi, aké vie vyčarovať len ona, odišla nočnou tmou do ulice, s ktorej vedie
von len jedna cesta. Bol Január, a tak si zapol kabát a opatrnými krokmi
vyrazil opačným smerom ako ona. Vedel že to nepochopí, a predsa v tom bolo
niečo, čo mu nedalo nerozmýšľať nad tým aspoň dve sekundy medzi tupým nádychom
a sypavím výdychom. Cesta k vlaku mu netrvala dlho. Deň sa mu však zdal byť
ešte nedokončený a to znamená prázdny. Prázdne by nemalo zostať nič. To bolo to
čo potreboval pochopiť, to čo potreboval pocítiť. Zrejme si ani nebol istý sám
sebou, ale predsa sa zvrtol pologymnastickým úkonom a rozbehol sa nazad. Div sa
nerozplacol na tých klzkých chodníkoch. Bolo mu to však jedno, zrazu videl
všetko tak jasne. Stačí jej to len povedať, vysvetliť, vniesť trochu
nonšalantnej istoty do tej bezútešnej situácie. Už je takmer na mieste, už len
zopár krokov, už ju vidí....
Šofér predimenzovaného žigulíka sa sklonil nad nedobre poskladanou postavou,
zavadzajúcou pod jeho autom. "Kam sa ten blázon tak ponáhlal?", prebehlo mu
hlavou. Kruto, až patologicky zmeral tep.
Bol Január a tak si pripravila penový kúpeľ a zapálila vonné
sviečky, presne tak ako to mala rada . Uvolnila sa a uvedomila si, že na neho myslí. Deň sa jej zdal byť
odrazu akýsi nedokončený. Prázdne by nemalo zostať nič. To bolo to čo potrebovala
pochopiť, čo potrebovala pocítiť. Zajtra mu toho má veľa čo povedať. Zajtra je
predsa taktiež deň ako každý iný.

THE END